Nadpis tohto článku prosím nepovažujte za šírenie poplašnej správy. Cieľom tohto blogu je upozorniť, že štát nie je "virtuálna pomyselná ruka", ktorá sa vždy o všetko postará, zasiahne a zaplatí. Štát nie je "kasička bez dna", ktorá má nekonečne veľa prostriedkov. Štát sme predsa my všetci, čo sa rôznymi spôsobmi skladáme na spoločné hodnoty, z ktorých sa potom financujú aspoň základné funkcie a úlohy a štátu a potreby nás všetkých. Preto nám všetkým musí záležať na tom, ako štát hospodári s našimi spoločnými verejnými prostriedkami a samozrejme tiež, aká je výška našich spoločných dlhov a kto je za ich vznik a výšku zodpovedný. Pretože tieto dlhy štátu sú naše vlastné dlhy, nikto nám ich neodpustí a nezaplatí za nás.  Je to ako bežné hospodárenie domácnosti, ktorá na obstaranie svojich potrieb míňa iba toľko prostriedkov, koľko si môže dovoliť. Občas minie aj viac, pokiaľ si prostriedky ušetrí z minulého obdobia, alebo aj v prípade, ak si požičia. Ale vždy a za každých okolností musí túto pôžičku vrátiť a zaplatiť úrok. Ak nie, pôžička sa jej predraží o úroky z omeškania, prípadne stratí to najhodnotnejšie a najcennejšie.

Rovnako funguje hospodárenie štátu. Štát môže minúť iba toľko, koľko prostriedkov sa mu od nás všetkých podarí získať. Pokiaľ sa mu nedarí, musí hladať spôsob ako príjmy zvýšiť alebo naopak, ako ušetriť na výdavkoch. Nie len na Slovensku, ale takmer po celom svete bolo doteraz trendom žiť na dlh a financovať časť štátnych výdavkov z požičaných prostriedkov. Konečne až teraz sa táto abnormálna éra končí, pretože veritelia pochopili neistotu navrátenia vlastných prostriedkov.

Na Slovensku máme možno pol milióna ľudí, ktorí sa majú zle a právom čakajú, že im štát pomôže. Títo ľudia nemajú peniaze na financovanie svojich základných potrieb, dennodenne sa trápia a potrebujú, aby si ich väčšina viac všímala. Veľká časť z nich naozaj objektívne potrebuje pomoc a okrem iného aj vyššie sociálne dávky. Ale kde na to štát ma vziať, teda odkiaľ na to my všetci ostatní máme vziať? Na Slovensku máme tiež približne tristo tisíc ľudí, ktorým sa sociálne dávky vyplácajú v rozpore so zákonom a zdravým rozumom. Títo nemorálni poberatelia štátnych dávok sa bezdôvodne obohacujú na úkor celej spoločnosti, Napriek tomu, že sú identifikovateľní, nikto ich nepostihuje. Tieto prostriedky sa zatiaľ vždy platia, či už na úkor zdravotníctva, školstva, vedy, športu, kultúry ... alebo z požičaných prostriedkov, ktoré skôr či neskôr budú musieť zaplatiť budúce generácie.

Vyzerá to tak, že sa vlastným deťom nebudeme vedieť pozrieť do očí iba preto, že sa sústavne necháme klamať a obalamútiť bezcharakternými jednotlivcami, ktorí nebudú mať nikdy dosť.